NEUMIERAM, VSTUPUJEM DO ŽIVOTA...

            Stáva sa, že ak niekto vážne ochorie, najbližší zmobilizujú všetky sily a modlia sa za uzdravenie. Na tento úmysel nechajú obetovať sväté omše. Konajú tak i napriek jasným znameniam, že chorý človek umiera.
            Pre ľudí je omnoho prirodzenejšie modliť sa za uzdravenie ako za pokojné umieranie a dobrú smrť. Svätý Bernard z Clairvaux, ktorý bol dobrým znalcom Svätého Písma i židovskej tradície, kázal klásť umierajúcim mníchom na ústa kríž. Vychádzal pritom z Knihy Deuteronómium, ktorá zachytáva smrť Mojžiša. Slovenský preklad o nej hovorí stroho: „A Mojžiš, Pánov služobník, zomrel tam... podľa Pánovho rozkazu“ (Dt 34,5). No hebrejský text nehovorí „podľa Pánovho rozkazu“, ale „pobozkaný Bohom“. Svätý Bernard pripravil svojich mníchov, aby umierali s krížom na perách, v objatí s Bohom.
            Je prirodzené, že pri smrti blízkeho človeka nás ovládne žiaľ. Niekedy možno bezútešný plač. Je to tak správne, veď máme aj svoje city a treba im nechať voľný priebeh, uvoľniť ich. No za citmi by mala nasledovať viera. Hlboké presvedčenie, že smrťou sa náš život nekončí. Že je len, ako veríme a vyznávame, prechodom do nového života.

„Pre mňa je lepšie zomrieť ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za mňa zomrel, chcem toho, ktorý pre mňa vstal zmŕtvych. Blíži sa moje narodenie... Nechajte ma prijať čisté svetlo, keď tam prídem, budem človekom.“
                                                                                                          sv. Ignác Antiochijský